Peter Adamkovič

Môj príbeh s Parkinsonovou chorobou sa začal pred 12 rokmi.

Kde bolo, tam bolo — za riekou Váh a za cestným mostom, ktorý býva stále upchatý autami, žil jeden celkom šarmantný chlap. Ako každý deň, aj vtedy sa rozhodol, že pôjde do inštitúcie, ktorá sa volá  práca.

Prácu som mal rád. Bavila ma. V ten deň som si však pri práci všimol, že mi akosi prestáva fungovať ľavá noha. Keď som prišiel domov, neposlúchala už ani ľavá ruka. Po týždňovej hospitalizácii v Liptovskom Mikuláši mi „predstavili“ môjho (dnes už veľmi známeho) kamaráta — Parkinsona. Povedali mi, že ma bude sprevádzať celý život: niekedy bude ťarchou a problémom, a keď ho budem rešpektovať, občas aj potešením. Mali pravdu.

Za ten čas som musel opustiť dobrú prácu, absolvoval som hĺbkovú mozgovú stimuláciu (DBS), rozviedol som sa… a mám úžasného syna. Keď som išiel na operáciu, poprosil som ho, nech ma ostrihá ako speváka z The Prodigy — nech je sranda. A tak aj bolo. Aj to je dôkaz, že netreba sa báť nepoznaného.

Operácia dopadla dobre. Zistil som, že v tej hlave predsa len niečo mám — a aj doktor potvrdil, že tam niečo sedí. 😊

Parkinson mi však ukázal aj druhú stranu: spoznal som množstvo skvelých, ústretových ľudí, ktorí bojujú so svojím „avatarom“ každý deň.



A pred rokom mi môj „kamarát Parki“ pripravil ďalšie prekvapenie — pomohol mi priviesť ma k tomu, že som spolu s kamarátkou Jankou pomohol založiť neziskové združenie ProParkinson SK. Dnes má naše združenie okolo 80 členov. Je to moja veľká rodina — a ja som hrdý, že sa môžem spolu s Jankou o ňu starať.

Za tie pekné chvíle, ktoré s nimi zažívam… ďakujem.

PS: Adko, ľúbim ťa.