MARIAN PAVÚK

Dobrý deň, pán Maroš,   

volám sa Parkinson a budem s vami spolunažívať zvyšok života vo vašom tele.

Ospravedlňujem sa, že sa zoznamujeme až teraz. Ale viete, ako to u nás chodí. Najprv vás trochu potrápime, bolesťami, zvláštnymi príznakmi a potom vás pošleme k rôznym lekárom. Špecialisti vás vyšetrujú, skúmajú, ale pravú diagnózu nepovedia. My totiž vieme veľmi dobre nahodiť kamufláž. Pamätáte sa na dovolenku v Chorvátsku, keď ste si pre bolesť ani nevedeli vyzliecť tričko? Mysleli si, že je to staré zranenie z mladosti. Lenže to sme už boli nasťahovaní my.

Tri roky ste chodili po vyšetreniach, až kým jedného dňa neprišla primárka z Brezna na džezový koncert, ktorý ste organizovali vo svojom klube. Stačilo jej krátke pozorovanie a povedala: „Vy máte Parkinsonovu chorobu.“  Poslala vás priamo na neurológiu. Lenže v tom čase mal pán Parkinson vo vašom tele už navrch. Počas leta vás niekoľkokrát museli z námestia odviezť autom, pretože ste nedokázali chodiť. Kŕče v nohách boli také silné, že ste sa v noci na toaletu presúvali po štyroch.

Dcéra vám raz povedala, že vo Zvolene otvárajú novú neurológiu. A urobili ste dobre, že ste tam šli. Po vyšetrení vás poslali do Fakultnej nemocnice v Košiciach.

Tam sa všetko zmenilo. Mladí, milí lekári, ktorí sa so mnou rozprávali ako s partnerom. Deň pred operáciou sa ma doktorka spýtala: „Aký playlist chcete zajtra počúvať počas operácie?“ Tak som ráno pri hudbe Led Zeppelin a Beatles nastúpil na operáciu, na hlbokú mozgovú stimuláciu, takzvanú DBS.  Nie je to liek na Parkinsonovu chorobu. Skôr barla. Spôsob, ako trochu oklamať toho fešáka, ktorý vo mne býva.

Mal som šťastie. V novembri ma vyšetrili a v decembri som už ležal na operačnom stole. Bolo to na poslednú chvíľu, dve tretiny dňa som už nedokázal chodiť. Dnes je to našťastie lepšie.  Kŕče sa občas vrátia, Parkinson sa ozve, ale je to slabšie a znesiteľnejšie.



Sem-tam ma štuchne, že som ho podviedol.

A možno má pravdu...