Gabriela Červenová

Priatelia, pozdravujem vás. Volám sa Gabriela Červenová, mám 59 rokov a pochádzam z Nitry. Vo februári boli tri roky, čo mi diagnostikovali Parkinsona.

Už na prvej návšteve neurológa mi doktor popísal príznaky zodpovedajúce mojej chorobe. Ja som ich všetky mala, no nepripisovala som im žiadny význam, nakoľko som si ich všetky vedela zdôvodniť. O chorobe som vedela len toľko, že ľudia sa trasú a jediný parkinsonik, ktorého som poznala, bol Ján Pavol II., pápež. Moja rodina tiež o tejto diagnóze nevedela veľa a dodnes dňa sa na mňa dívajú, pokorujú, ako sa choroba u mňa prejavuje.

Musím sa pochváliť, že ja sama som sa s ňou zmierila  a prijala som ju s pokorou. Stretávam sa s ľuďmi z občianskeho združenia ProParkinson. Oboznamujem sa s novými liečebnými postupmi, rozprávame sa o problémoch, ktoré má každý z nás. Nemám problém rozprávať o mojom neurodegeneratívnom ochorení s mojou rodinou, deťmi, priateľmi, ale aj cudzími ľuďmi. Chcem, aby vedeli, kto som, čo som a kam ma to asi povedie. Možno raz budem potrebovať ich pomoc a mrzelo by ma, keby prešli nevšímavo okolo mňa, keď to budem najviac potrebovať.

Učím to aj moje dve vnúčatá a verte, býva pri tom sranda. Keď som im povedala, že bacily mi zožierajú mozog, respektíve jeho časť, vrátili mi tento výklad švihom ruky. Vraj si ma budú všímať a pomáhať mi, lebo „babka nemá rozum“. A propo, teraz si spomínam, že mi mamina párkrát povedala, že nemám rozum. Hm, ona už vtedy vedela, čo mi je.

Musím takto písať, nechcem sa uzavrieť do seba, uzavrieť sa pred svetom. Ešte stále mám svoje méty, ktoré chcem dosiahnuť a byť čo najdlhšie s tými, ktorých milujem. Chcem byť s vami.